Nezhody manželov v BSM

§ 146

(1) Ak dôjde medzi manželmi k nezhode o právach a povinnostiach vyplývajúcich z bezpodielového spoluvlastníctva, rozhodne na návrh niektorého z nich súd.

(2) Ak sa z dôvodu fyzického alebo psychického násilia alebo hrozby takého násilia vo vzťahu k manželovi alebo k blízkej osobe, ktorá býva v spoločnom dome alebo byte, stalo ďalšie spolužitie neznesiteľným, môže súd na návrh jedného z manželov obmedziť užívacie právo druhého manžela k domu alebo bytu patriacemu do bezpodielového spoluvlastníctva, prípadne ho z jeho užívania úplne vylúčiť.

 

Tieto nezhody sa môžu týkať napríklad rozsahu a spôsobu užívania spoločnej veci, dispozícií ňou alebo vynakladania prostriedkov na udržiavanie a zachovanie spoločnej veci alebo iných práv a povinností vyplývajúcich z bezpodielového spoluvlastníctva. Ako uvádza ustálená súdna prax, ak medzi manželmi dôjde k nezhode o právach a povinnostiach vyplývajúcich z bezpodielového spoluvlastníctva, súd podľa ustanovenia § 146 OZ rozhodne na návrh niektorého z nich. Právo domáhať sa ochrany podľa tohto ustanovenia má každý z manželov nielen v prípade, keď došlo k nezhode v rámci spoločného užívania veci, ale aj v prípade, keď jeden bráni druhému v užívaní spoločnej veci. (R 42/1972)

Nezhody môžu vznikať nielen za trvania manželstva a existencie bezpodielového spoluvlastníctva, ale aj v čase, keď toto bezpodielové spoluvlastníctvo síce zaniklo, ale ešte nedošlo k jeho vyporiadaniu, prípadne sa neuplatnila domnienka ustanovená v § 149 ods. 4., podľa ktorej ak do troch rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov nedošlo k jeho vyporiadaniu dohodou alebo ak bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nebolo na návrh podaný do troch rokov od jeho zániku vyporiadané rozhodnutím súdu, platí, pokiaľ ide o hnuteľné veci, že sa manželia vyporiadali podľa stavu, v akom každý z nich veci z bezpodielového spoluvlastníctva pre potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti výlučne ako vlastník užíva. O ostatných hnuteľných veciach a o nehnuteľných veciach platí, že sú v podielovom spoluvlastníctve a že podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké. To isté platí primerane o ostatných majetkových právach, ktoré sú pre manželov spoločné. Podľa súdnej praxe, ak medzi manželmi dôjde k nezhode o právach a povinnostiach vyplývajúcich z bezpodielového spoluvlastníctva, súd podľa ustanovenia § 146 OZ rozhodne na návrh niektorého z nich. Právo domáhať sa ochrany podľa tohto ustanovenia má každý z manželov nielen v prípade, keď došlo k nezhode v rámci spoločného užívania veci, ale aj v prípade, keď jeden bráni druhému v užívaní spoločnej veci. (R 42/1972)

Návrh na súd

V uvedených prípadoch môže každý z manželov podať návrh na súd, aby rozhodol o spornom výkone práv a povinností k spoločnej veci. Ak návrh smeruje k úprave užívania spoločnej veci, treba v ňom presne vyjadriť jeho rozsah, pretože súd ním je viazaný a nemôže ísť ultra petitum. Návrh možno formulovať aj tak, aby súd rozhodol o striedaní sa v užívaní spoločnej veci alebo žiadať o nahradenie chýbajúcej vôle jedného z manželov pri zamýšľanom právnom úkone (§ 161 ods. 3 OSP). Ako to môže vyzeraž v praxi priblížil súd v jednom zo svojich rozhodnutí: Ak vykonateľné rozhodnutie súdu určilo striedavé užívanie veci z bezpodielového spoluvlastníctva manželov v čase až do vyporiadania tohto vlastníctva a na tento účel im ukladá vec vydať vždy napríklad na určité dni (týždne, mesiace) druhému zo spoluvlastníkov, nariadi sa súdny výkon rozhodnutia odobratím veci (§ 345 a nasl. OSP), a nie ukladaním pokút (§ 351 OSP). Možnosť zadovážiť si iné veci rovnakého druhu a rovnakej akosti oprávneným na výzvu súdu na náklady povinného (§ 347 OSP) tu nemožno vylúčiť, avšak súd musí v rozhodnutí obsahujúcom túto výzvu vec, ktorá sa má zadovážiť, bližšie vymedziť uvedením druhu a akosti veci i rozsahom náhradného uspokojenia. (R 23/1983) Pri tomto rozhodovaní sa opäť uplatňuje konštrukcia, že každý z manželov je úplným vlastníkom veci patriacej do bezpodielového spoluvlastníctva. Nemôže ísť teda o žalobu na vydanie veci (vindikačnú) proti druhému manželovi, ktorý je takisto úplným jej vlastníkom. Medzi bezpodielovými spoluvlastníkmi je preto vylúčená žaloba podľa ustanovenia § 126.

Predbežné opatrenie

Vzťahy medzi manželmi možno na návrh jedného z nich upraviť aj dočasne, a to vydaním predbežného opatrenia (§ 76 OSP). Pri jeho vydaní treba rešpektovať zásadu rovnoprávneho postavenia oboch manželov pri užívaní spoločnej veci, z ktorej vyplýva, že podiel každého z nich by mal byť zásadne rovnako veľký. Nemožno však, a to ani výnimočne, vydať predbežné opatrenie takého obsahu, ktorým by bol jeden z manželov z užívania veci dočasne vylúčený. Bolo by to však možné napríklad za predpokladu, že tento manžel svojím doterajším správaním a vzťahom k veciam v bezpodielovom spoluvlastníctve, najmä svojím správaním a vzťahom k veci, o užívanie ktorej ide, vzbudzuje obavy, že by mohol ďalším užívaním tejto veci (napr. automobilu a pod.) spôsobiť škodu.

Podľa ustálenej súdnej praxe pri nariadení predbežného opatrenia na návrh súd vychádza z vymedzenia predbežného opatrenia uvedeného v návrhu. Ustanovenie § 75 ods. 2 OSP nezbavuje súd možnosti, aby pred nariadením predbežného opatrenia účastníkov vypočul. Použitie právneho prostriedku upraveného v ustanovení § 146 OZ aj po zániku manželstva, a teda po zániku bezpodielového spoluvlastníctva, je možné za použitia § 496 OZ (teraz § 853 OZ - pozn. autora) so zreteľom na to, že správa majetku bývalých manželov sa až do vyporiadania spravuje ustanoveniami o bezpodielovom spoluvlastníctve. K otázke nariadenia predbežného opatrenia, ak ide o osobný automobil patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva. Pri nariadení predbežného opatrenia podľa § 76 ods. 1 písm. e) OSP treba vždy uvážiť, o akú vec ide, a či neužívaním veci nevznikne neprimeraná ujma účastníkom, prípadne či neužívaním vec nestráca na svojej ekonomickej hodnote. (R 17/1967)

Rozhodnutie súdu možno zmeniť len ak sa zmenili pomery, za ktorých sa rozhodovalo, pretože rozhodnutie súdu, ktorým sa riešia vzniknuté nezhody medzi bezpodielovými spoluvlastníkmi, platí len za nezmenených podmienok (clausula rebus sic stantibus). Preto ho na návrh niektorého účastníka možno v budúcnosti kedykoľvek zmeniť, ak sa zmenili pomery (okolnosti), za ktorých sa pôvodne rozhodovalo.

Psychické alebo fyzické týranie a obmedzenie užívacieho práva k bytu/domu

Novelou (zákonom č. 526/2002 Z.z.) s účinnosťu od 1. januára 2003 bolo toto ustanovenie doplnené o nový odsek 2, ktorý upravuje možnosť súdu riešiť problematiku bezpodielového spoluvlastníctva manželov v prípade, ak jeden z bezpodielových spoluvlastníkov, teda jeden z manželov, fyzicky alebo psychicky týra druhého manžela. Ide o možnosť domáhať sa, aby súd na návrh jedného z manželov obmedzil užívacie právo druhého manžela k domu alebo k bytu, ktorý je v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov.

Manžel, ktorý podá návrh na súd, musí preukázať, že došlo k psychickému alebo fyzickému násiliu, resp. že je tu hrozba takéhoto násila aj v budúcnosti. Zákon zakotvil podmienku, že konanie jedného z manželov spôsobuje neznesiteľné spolužitie, čo treba chápať tak, že pomery v dome či byte druhému manželovi a jeho deťom či iným blízkym príbuzným bývajúcim v byte nedovoľujú byt pokojne užívať bez strachu o svoju osobu a bez strachu o život a zdravie ostatných členov domácnosti.

Súd môže právo užívať dom alebo byt druhému manželovi obmedziť alebo ho môže z užívania úplne vylúčiť. Pokiaľ pôjde o obmedzenie užívacieho práva, treba to chápať tak, že sa môže jednak určiť rozhodnutím súdu, ktorú časť domu, prípadne, ak to bude možné, tak aj ktorú časť bytu nebude môcť druhý manžel užívať. Zakáže sa mu tým prístup do niektorých častí domu, do niektorých miestností. Takéto obmedzenie, aby splnilo svoj účel, bude možné uplatniť vtedy, ak to bude z hľadiska charakteru domu, prípadne bytu možné. Takto by sa mohla riešiť napríklad situácia, ak by manželia mali v bezpodielovom spoluvlastníctve dom, v ktorom by bol samostatný vchod do jedného z bytov či miestností.

Vylúčenie z užívania domu či bytu znamená, že súd rozhodne, že druhý manžel, a teda aj spoluvlastník nemôže užívať dom alebo byt a zakáže mu vstup do domu či bytu. Súd by mal v takomto rozhodnutí určiť lehotu, dokedy má dom alebo byt opustiť. Zákon opustenie domu či bytu neviaže na poskytnutie žiadnej bytovej náhrady. Tým sa môže pomerne rýchlo dosiahnuť riešenie ohrozujúceho a nebezpečného spolužitia manželov. Právo v takomto prípade musí chrániť slabšiu stranu a aj za cenu zásahu do vlastníckeho práva dať možnosť, aby sa riešili právne situácie takým spôsobom, aby ten z manželov, ktorý zasahuje do práva druhého (druhých) na pokojný a zdravý život, na ochranu zdravého vývoja detí, bol obmedzený aj v takých právach, ako je právo spoluvlastníka na užívanie, resp. spoluužívanie domu či bytu. Ide o pomerne veľký zásah do práv spoluvlastníka, avšak ešte väčšmi ako vlastníctvo treba chrániť zdravie a život druhého manžela, ako aj členov rodiny bývajúcich v spoločnom dome či byte. Obmedzenie užívania alebo úplné vylúčenie z užívania domu či bytu však neznamená, že je to navždy. Ak sa zmenia pomery, najmä pokiaľ pôjde o osobu druhého manžela, ktorý sa podrobil napríklad protialkoholickej liečbe a sú tu predpoklady na obnovenie spolužitia v dome či byte, môže súd na návrh niektorého z manželov zrušiť obmedzenie či vylúčenie z užívacieho práva druhého manžela.

(Komentár IURA, ASPI)

---